EMIL STODOLA - PRELOM

EMIL STODOLA - PRELOM

Malá, útla, nenápadná kniha. Vzal som ju k sebe len preto, že som si myslel, že sa jedná o dielo slovenského dramatika a spisovateľa Ivana Stodolu (1888 - 1977 Náš pán minister, Čaj u pána senátora či Jožko Púčik a jeho kariéra). Odložil som ju s ostatnými do pivnice a seb vlastným spôsobom typu "náhodný výber" som ju spolu, s ostatnými doniesol k sebe. Keď som ju otvoril, zistil som (okrem toho, že ju nik nečítal), že to bude asi iný Stodola. Aurel, ten vynálezca, to tiež nebude. Nakoniec som zistil, že sa jedná o politika a právnika Emila Stodolu (1862 - 1945). 

V roku 1933 vydal u nakladateľa Leopolda Mazáča, v Prahe knižku Prelom, s podtitulom Spomienky - Úvahy - Štúdie. Bola vydaná ako druhý zväzok edície Osvetová knižnica, ktorú v tom čase redigoval Ján Smrek v náklade 2.000 výtlačkov

                                              

Naceniť túto knihu na predaj som nedokázal, nikde v ponuke som ju u nikoho nenašiel. Tak som to odhadol na sumu 15 eur. Neprešli ani dva týždne, a už som mal na túto knihu aj kupca. To bol dobrý signál. Záujemca bol z Bratislavy a onedlho už mal uvedenú knihu u seba.

Následne mi napísal ešte jeden e-mail, kde spomenul, že píše o Emilovi Stodolovi knihu. Zbystril som pozornosť a podľa mena som si našiel, že ten môj záujemca je pán Jozef Vozár z Ústavu štátu a práva SAV v Bratislave. A práve on sa venuje písaniu publikácií o "zabudnutých" slovenských právnikoch. Čoskoro mi poštárka doniesla od neho balíček a v ňom bola jeho kniha Augustín Ráth.

Mala krásnu väzbu a na frontispice bolo osobné venovanie od autora tejto knižky. Veľmi som sa tomu potešil, veď zbieram knihy s autorskými dedikáciami. Kniha o Augustínovi Ráthovi bola u mňa na stolíku a najprv som sa jej len dotýkal a ovoniaval som ju. Áno, som "čuchač". Milujem vôňu knihy. Potom som obdivoval krásnu a kvalitnú väzbu knihy. Lebo niektoré publikácie sú vinou grafického dizajnéra, ktorý má na starosti aj druh väzby, odfláknuté. Potom som si knihu dal bližšie k posteli a začal som ju čítať. Najprv som si myslel, čo mi už len môže dať kniha o nejakom právnikovi, o ktorom som doteraz nemal ani potuchy. Potom som sa do knihy hlbšie začítal a môžem povedať, že som nakoniec všetko prečítal, od slova do slova (okrem odvoláviek pod čiarou).

Netušil som doteraz, aké problémy mohli byť pri vzniku ČSR. Že to nebolo len o tom, že sa podpíše nejaká dohoda a štát funguje ... Len som hlavou krútil a rozmýšľal o tom, aká to musela byť ťažká doba, keď bolo nutné spojiť dve nesúrodé ekonomiky, odlišné sociálne pomery, rozdielne zákony a celkovo dva odlišné systémy, akokoľvek si mysliac, že Česi a Slováci sú si veľmi blízki..... To nebolo o podobnej reči, to bolo o rozdielnych častiach bývalej monarchie .... A spájanie do jedného spoločného čs. celku nebolo nutné len v oblasti práva, ale určite aj v iných úsekoch ľudskej činnosti. 

Knihu je napísaná pútavo, nie príliš suchopárne odborne ani nie prílš beletrizujúco. Proste tak, ako sa na zmapovanie života kohokoľvek patrí. Obdivujem autora, koľko času musel venovať tomu, aby dokázal z tisíc črepiniek zo života A. Rátha, z množstva zdrojov, stvoriť do jedného celku životopis tohoto právnika. 

Veľmi ma zaujal záver knihy z ktorého si dovolím citovať dlhší úsek:

"...Aj dnes by mali vedieť pedagógovia zanietiť študentov „ráthovským spôsobom" pre pravdu a spravodlivosť a viesť ich až k určitému idealizmu a nadšeniu v týchto oblastiach.

Právnická výchova sa musí viac starať nielen o odbornú zdatnosť študentov, ale aj o ich povahovú pevnosť, samostatnosť, sebavedomie a kritickosť myslenia. To platí zvlášť v dnešnej dobe hoaxov a zámerne šírených poloprávd. Vychovávať a vzdelávať je potrebné nielen tých, čo právo aplikujú, ale aj jeho adresátov. A. Ráth považoval za dôležité vychovávať k úcte a dodržiavaniu práva: „Bez poctivosti, bez úcty ku právu, bez citu pre povinnosť, bez lásky k bližnému, slovom, bez cnosti všetko je ohrožené, všetko sa rúti; a ani vedy, ani umenie, ani prepych, ani priemysel, ani rečníctvo, ani žándár a financ nie sú v stave udržať vo vzduchu budovu, ak by jej základ bol pochybený. "

Škoda, že dnes nemáme viacej právnikov ráthovského typu, ktorí by študentom vštepovali, že právo bez morálky a hľadania spravodlivosti sa v rukách bezcharakterných jedincov mení na svojvôľu a zneužívanie práva. Byť dobrým právnikom, ktorého si slušní ľudia vážia, je v skutočnosti drina. Nie sú to teatrálne výstupy advokátov, ale presedené hodiny nad zákonmi, právnickými knihami a analýzou judikatúry. Neraz povrchne hodnotíme právnika nie podľa toho, čo vie, ale podľa toho, čo má. Neprekáža nám, že často sú úspešní takí, ktorí používajú nekalé praktiky. Z dnešnej situácie v našom právnickom školstve, keď si z neho niektorí urobili akurát biznis, by A. Ráth so svojimi morálnymi zásadami veľa radosti nemal. Dosiahli sme neuveriteľný stav. V zásade platí, že konkurencia zvyšuje kvalitu tovarov a služieb. Vznik nových právnických fakúlt spojený s pochybnou štátnou politikou dotácií na študenta spôsobil masovú fabrikáciu absolventov práva, nie právnikov. Často končia vzdelanie aj podpriemerní študenti, ktorých si fakulta nemôže dovoliť vyhodiť, lebo by prišla o dotácie. A tu si opäť treba pripomenúť slová A. Rátha.: „Základom ale každej civilizácie je priemerná mravnosť davu a dostatočné konanie dobra, kameňom uholným štátu je povinnosť." Ak je priemerná úroveň absolventov slovenských právnických fakúlt nízka, potom sa nečudujme, že na čelné právnické pozície sa často presadia ľudia, ktorí sú uzurpátormi moci a prospechármi. Z nízkej odbornej a morálnej úrovne nie je zväčša čo vyberať a hlavne takýmto osobám neprekážajú na čele inštitúcií ľudia zneužívajúci právo, lebo sami majú svoj hodnotový rebríček nastavený prekliato nízko. Dôsledok? Neuveriteľná strata dôvery v demokratické inštitúcie, ako aj v demokraciu samotnú. Demokracia je ženského rodu. Jej sila je podmienená silou osobností, ktoré sú volené do čelných zložiek moci. Morálne pokrivené zjavy menia demokraciu na krehkú a zraniteľnú dámu.

A pritom si zrejme málokto z čelných predstaviteľov štátu uvedomuje ešte jedno. V systéme demokratického trojdelenia moci len právnici môžu vykonávať povolanie sudcov či prokurátorov. Ak neurobia nejakú zásadnú chybu či previnenie, sú fakticky neodvolateľní. Často sa dostávajú do vedúcich pozícií aj v oblasti výkonnej a zákonodarnej moci. Inak povedané, právnici majú rozhodujúce slovo pri riadení štátu a spravovaní vecí verejných. Je preto nepochopiteľné, že kladieme na ich vzdelanie také nízke kritériá. Malo by platiť, že právnická fakulta patrí k najťažšie absolvovaným fakultám, tak ako je to inde vo vyspelom svete. Opäť pripomeniem nadčasové rady A. Rátha adresované študentom práva: „Vám sa treba mnoho učiť, ale to všetko učenie, vzdelávanie musí z vás stvoriť v najlepšom slova smysle človeka. Život je nie zábava, sviatkovanie, život je práca, tvorivá práca, ktorá nám objasní večitý smysel života."

A čo povedať o A. Ráthovi na úplný záver? Jeho žiak a blízky spolupracovník Š. Luby v súvislosti s osobou A. Rátha zdôrazňoval: „Prešiel všetkými školami a stupňami teoretického i praktického povolania, bol oprávnený hovoriť za právný stav ako triedu, vykonávajúcu svoje odveké nobile offidum, a bol oprávnený znova a znova pripomínať, že my hlásatelia najvyšších princípov, musíme celým svojím životom naďaleko široko svietiť, ako adepti, zasvätenci rádu vyššieho." ..."

Po tom, čo mi pán Vozár napísal, že moja kniha (Prelom) mu poslúži na to, aby pokračoval v písaní životopisov "zabudnutých" významných slovenských právnikov. V blízkej budúcnosti totiž chystá ďalší životopis a tretím v poradí, po Vladimírovi Fajnorovi a Augustínovi Ráthovi, bude práve Emil Stodola. Tak mu prajem veľa tvorivej invencie, trpezlivosti a zdravia pri písaní tejto knihy. A už teraz sa teším, že budem mať vo svojej zbierke ďalšiu krásnu knihu ...